Svedomie, verejný priestor a ich hranice v myslení Hannah Arendtovej

Variant title
Conscience, public space and their limits in the thought of Hannah Arendt
Author: Zvarík, Michal
Source document: Pro-Fil. 2021, vol. 22, iss. 1, pp. 28-38
Extent
28-38
  • ISSN
    1212-9097 (online)
Type
Article
Language
Slovak
Abstract(s)
Článok sa venuje téme svedomia v myslení Hannah Arendtovej a otázke, za akých podmienok sa môže svedomie ukázať vo verejnej oblasti. Článok je rozdelený na štyri časti. Prvá načrtáva Arendtovej motiváciu pre prehodnotenie pojmu svedomia, ktorá vyplynula zo snahy vyrovnať sa s povahou politických zločinov 20. storočia a banalitou zla. V druhej časti sú predstavené dve konštitutívne charakteristiky svedomia. Na jednej strane si Ja svedomia osvojuje negatívny odstup od morálnych pravidiel, ktoré zastáva väčšinová spoločnosť. Na druhej strane sa pozitívne opiera o sebazáujem, čiže o bezrozpornosť vo vzťahu k sebe samému. Oba tieto kľúčové rysy svedomia vyrastajú z aktivity myslenia. Tretia časť sa zameriava na konfliktný vzťah individuálneho svedomia k politickej oblasti. V záverečnej časti autor kladie otázku, či je pojem svedomia možné politicky ospravedlniť a predstavuje podmienky pre ochranu svedomia vo verejnej sfére.
The article is addressed to the issue of conscience in the thought of Hannah Arendt and to the question under what conditions conscience can become manifest in the public sphere. The article is divided into four parts. The first renders Arendt's motivation to reconsider the concept of conscience, which results from an endeavour to come to terms with the nature of political crimes of the 20th century and the banality of evil. In the second part, two constitutive qualities of conscience are presented. On the one hand, conscientious Self adopts a negative distance from moral rules held by wide society. On the other hand, it positively relies on self-interest, that is, on non-contradiction in relation to oneself. Both of these crucial qualities of conscience arise from the activity of thinking. The third part addresses the conflicting relation of individual conscience to the public sphere. In the final part, the author asks the question whether the concept of conscience can be politically justified and sets the conditions for a defence of freedom of conscience in the public space.
Note
  • Príspevok vznikol ako súčasť riešenia grantového projektu VEGA č. 1/0174/21 Revízia antropológie: pojem ľudského v 21. storočí.
Document
References:
[1] Arendt, H. (1972): Crises of the Republic , Harcourt Brace Jovanovich.

[2] Arendt, H. (2003): Responsibility and Judgement , Shocken Books.

[3] Arendt, H. (2005): The Promise of Politics , Shocken Books.

[4] Arendtová, H. (1998): Myšlení a úvahy o morálce , Reflexe 19, 1–25.

[5] Arendtová, H. (2001): Život ducha I. Myšlení , Aurora.

[6] Arendtová, H. (2004): O násilí , OIKOYMENH.

[7] Arendtová, H. (2007): Vita activa neboli O činném živote , OIKOYMENH.

[8] Arendtová, H. (2011): O revoluci , OIKOYMENH.

[9] Arendtová, H. (2016): Eichmann v Jeruzaleme , Premedia.

[10] Garsten, B. (2010): The Elusiveness of Arendtian Judgement , in Benhabib, S. (ed.) Politics in Dark Times. Encounters with Hannah Arendt, Cambridge University Press, 316–341.

[11] Novák, J. (2014): Praktická soudnost u Arendtové a Gadamera , Togga.

[12] Platón (1991): Dialógy I , Tatran.

[13] Vetlesen, A. J. (2001): Hannah Arendt on Conscience and Evil , Philosophy and Social Criticism, 27 (5), 1–33. | DOI 10.1177/019145370102700501

[14] Villa, D. (1999): Politics, Philosophy, Terror: Essays on the Thought of Hannah Arendt , Princeton University Press.