Prirodzenosť, vôľa a cnosť : antinaturalistické črty etiky Jána Dunsa Scota

Title: Prirodzenosť, vôľa a cnosť : antinaturalistické črty etiky Jána Dunsa Scota
Variant title:
  • Nature, will and virtue: anti-naturalist features of John Duns Scotus's ethics
Author: Chabada, Michal
Source document: Pro-Fil. 2019, vol. 20, iss. 2, pp. 42-57
Extent
42-57
  • ISSN
    1212-9097 (online)
Type: Article
Language
 

Notice: These citations are automatically created and might not follow citation rules properly.

Abstract(s)
Hlavným cieľom práce je identifikovať antinaturalistické črty etiky Dunsa Scota. Predpokladom je objasnenie pojmu naturalizmu. V teoretickej filozofii je možné rozlíšiť metafyzický, vedecko-metodologický a sémanticko-analytický naturalizmus. V praktickej filozofii je naturalizmus prítomný v etike cnosti, v ktorej sa pri dosahovaní dobrého života pracuje s pojmom ľudskej prirodzenosti a emočno-afektívna stránka človeka je relevantným prvkom etického uvažovania. Voči nej stojí etika pravidiel, podľa ktorej je zdrojom morálne dobrého ľudská racionalita, prax má byť formovaná podľa poznania rozumu a emocionalita je v tomto etickom uvažovaní irelevantná. Na základe rozboru niektorých diel Dunsa Scota je jeho etika antinaturalistická v týchto bodoch: vôľa ako protiklad prirodzenosti; oddelenie morálky a blaženosti; sekundárny význam emócií v etickom uvažovaní; univerzálne záväzný imperatív lásky k Bohu; vôľa ako sídlo morálnych cností. Spojenie blaženosti, cnosti a prirodzenosti u Scota stráca vnútornú súdržnosť, prirodzené a morálne dobro nekonvergujú, čo sa odráža v "denaturalizácii" morálky. Na základe identifikácie antinaturalistických čŕt Scotovej etiky prichádzame k záveru, že jeho etika má bližšie k etike pravidiel.
The aim of the paper is to identify anti-naturalist features in Duns Scotus's ethics. The prerequisite is to clarify the meaning of the term naturalism. In theoretical philosophy metaphysical, scientific-methodological and semantic-analytical naturalism can be distinguished. In practical philosophy naturalism is present in the ethics of virtue, which, in achieving a good life, considers the emotional-affective part of man to be a relevant element of ethical reasoning. The ethics of rules can be regarded as an opposite to the ethics of virtue, one in which emotionality is irrelevant. On the basis of an analysis of some of Duns Scotus's works, the author argues that his ethics is antinaturalistic in these aspects: the understanding of will in opposition to nature; the separation of morality and bliss; a secondary role of emotion in ethical reasoning; a universally binding imperative of love to God; will as the seat of moral virtues. The connection between bliss, virtue and nature, according to Scotus, loses internal cohesion, the natural and the moral good do not converge, which is reflected in the ‘denaturalisation’ of morals. Having identified the anti-naturalist features of Scotus's ethics, the author concludes that his ethics is closer to the ethics of rules.
Note
Táto práca bola podporená Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy č. APVV-18-0178.